Zo začiatku sú všetky krásne a dobré. Taká bola aj tá moja. Chápavá, tolerantná, sexi a sexuchtivá. Nikdy by som ju nemenil. Asi po por roku našej známosti sme spolu začali žiť. Prvý mesiac to ušlo, aj kamošov som občas videl, aj milá mi dala...i žili sme svorne, ako "Adam s Evou v Bottovej Žltej ľalii".
Čo sa stalo? Sám neviem.Moja Eve z nezistených príčin časom začala žiarliť na všetko, stretnuia s kamarátmi sa dostali na bod mrazu. Doma bola furt naštvatá, nadávala, že nikdy nie som dom, že nikam nechodíme, len doma sedíme, alebo.... A večer ju čoraz častejšie bolí hlava. Vraj je unavená.
Neviem, či každý pár prechádza takýmto kritickým obdobím a po čase sa to znovu zmení, alebo sú také všetky a stále. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Iby viem, že sa stále vraciam do čias, keď som ju stretol a to ma k nej tak silne viaže, že ju nedokážem upustiť, stále verím, že sa to zmení.
Ďalším faktom ostáva, že tieto pocit mám najmä keď som bez nej. Keď som s ňou, už ma vôbec nepriťahuje a miestami mi pride odporná. Tu sa však zasa iba potvrdzuje jej teória, že všetci chlapi sú prasce a všetci rozmýšľjú vtákom a akonáhle nejaké "pole obsejú" už sa nestarajú a hľadajú nové pole. No, proste, že chlapom sa nedá veriť.
Je to skutočne tak, že po svete nechodí žena, ktorú by mohol chlap celý život milovať a ona by mu mohla veriť? Je to tým, žee ženy sa aspoň v jednom nemýlia, že sa nám skutočne nedá veriť, alebo som zatiaľ nestretol tú, ktorá by mi veriť mohla? Vy ste ju stretli?
Komentáre
hmmm
NO,